Prečo nás deti nepočúvajú?

Prečo nás deti nepočúvajú?

(Voľne spracované podľa knihy od psychológov- Pavel Kopřiva, Jana Nováčková, Dobromila Nevolová a Tatjana Kopřivová, Respektovat a být respektován)

Vymedzovanie hraníc vo výchove dieťaťa je nevyhnutné. Keď deti nemajú jasné a pevné hranice, strácajú pocit bezpečia. Keď zisťujú, že hranice niekedy platia a inokedy tak úplne nie, vyvoláva to v nich neistotu, úzkosť a odpoveďou na to môže byť i agresívne chovanie.

Existujú tri základné typy výchovy:

Autoritatívny štýl:

-viac ako o jasné pravidlá ide o veľké množstvo príkazov, zákazov a povinností

-pravidlá určujú tí, ktorí majú moc

-pravidlá platia predovšetkým pre tých, ktorí tú moc nemajú

Anarchia:

-nejasné pravidlá a normy alebo ich neexistencia

- nie je jasné, kto ich určuje, vznikajú náhodne

- nie sú záväzné

Demokratický - partnerský štýl:

-zmysluplné normy a pravidlá odrážajúce skutočné potreby kolektívu a rešpektujúce základné ľudské potreby, základných pravidiel spolužitie nie je mnoho

-na ich vytváraní majú možnosť sa podieľať všetci členovia spoločenstva, sú výsledkom konsenzu

- pravidlá platia pre všetkých

Rozdiel medzi partnerskym prístupom k dieťaťu a autoritatívnou výchovou nie je v tom, že by v tej prvej bolo všetko dovolené a v tej druhej vládli predovšetkým obmedzenia, ale v tom, akým spôsobom sa stanovujú pravidlá a hranice chovania. 

V každodennom živote nám môžu pri komunikácií s dieťaťom pomôcť nasledujúce techniky:

1. Môžete popísať situáciu, konštatovať fakt.

Lepšie je povedať napr. : "Janko, kôš je plný." ako výčitku :" Ty si zase nevyniesol kôš?"

Ak chceme, aby dieťa vynieslo kôš, nepomôže nám, ak mu začneme vyčítať, že to stále neurobilo. Výčitky nemá nikto rád a môže sa zatvrdiť. Lepšie je konštatovať fakt. Kôš nie je stále vynesený. Obraciame sa síce k dieťaťu, ale hovoríme o plnom koši. Nehodnotíme dieťa. Ak slušným a vecným tónom dieťaťu poviem, čo je treba urobiť, zvýšime tak pravdepodobnosť, že ten kôš bez odvrávania vynesie.

2. Vyjadriť, čo je správne urobiť a byť pri tom pozitívny.

Lepšie je povedať napr. "Keď niekomu ubližíme a chceme sa s ním zasa zmieriť, pomôže, keď sa ospravedlníme" ako prikázať : "Choď a ospravedlň sa!"

Nie je dobré vyčítať dieťaťu, že niečo urobilo zle, vyvolávať v ňom pocity hanby. Oveľa lepšie je skonštatovať, čo sa zvyčajne v niektorých situáciách robí. Začínajte vetu napríklad slovami: „Je treba... Pomôže, ak... Robí sa to tak, že..." “ Pred jedlom je treba umyť si ruky. Špinavé prádlo hádžeme do koša “ a podobne. Je dobré naučiť sa tiež negatívne reakcie premeniť na pozitívne. Namiesto „Klamať sa nemá" môžete povedať „Je potrebné hovoriť pravdu".

3. Vyjadrite svoju potrebu.

Lepšie je povedať napr. : „Som dosť unavená. Pomohlo by mi, ak by som si teraz pol hodiny mohla odpočinúť. Potom sa vám budem venovať." ako zakričať: „Nekričte už, mám toho po krk!"

Namiesto výčitiek hovorte o svojich pocitoch. “Dúfam, že sa dohodneme v pokoji. Potrebovala by som, aby ste ma viac počúvali”. Dieťa uvidí, že naň neútočíte, čo zvýši šancu, že sa budete môcť dohovoriť bez väčších problémov. Ak použijeme výrok v podobe priania, je to na prvý pohľad celkom mierny prostriedok, ale prekvapivo dosť účinný. Druhí ľudia radšej splnia naše priania, zvlášť ak sú zmysluplné, než aby počúvali o negatívnych emóciách, ktoré v nás vyvolalo ich správanie sa.

4. Urobíš to takto alebo takto?

Lepšie je povedať: „Môžeš tie riady umyť teraz alebo ich chceš umyť o hodinu?" ako povedať: „Okamžite utri tie riady!" 

Ak dáte dieťaťu na výber, bude sa cítiť dôležité, že o niečom môže samo rozhodnúť. Ak dávame na výber, ako by sme hovorili: Považujem ťa za kompetentnú osobu, ktorá je schopná sa rozhodnúť a urobiť, čo je treba. A tak sa môžete dieťaťa pýtať: „Umyješ tú vaňu sám alebo ti mám pomôcť?" Dieťa si väčšinou vyberie prvú možnosť. Veď už je dosť veľké a schopné, aby tú vaňu umylo samo.

5. Stačia dve slová, prvé z nich je meno dieťaťa.

Lepšie je povedať „Eliška, zuby." ako zvolať: „Poď si už konečne vyčistiť tie zuby!" 

Nadmiera slov škodí. Často stačí osloviť dieťa menom a čo najstručnejšie zopakovať svoju požiadavku. Schopnosť Dvoch slov je asi jednou z najviac rozšírených efektívnych komunikačných schopností. Šetrí čas, šetrí nervy. A niekedy dokonca stačí len pohľad či gesto. Hlavne sa nedostať do situácie, kedy niečo musíme dieťaťu zopakovať stokrát a nakoniec mu sľúbime hračku za odmenu, aby nás už konečne počúvlo. To je nočná mora výchovy, snažte sa ju zo všetkých síl z komunikácie odstrániť.

6. Čo s tým urobíme?

Lepšie je povedať : „Tak čo s tým teraz urobíme? Máš nápad?" ako povedať „Zase si rozlial vodu, dávaj už konečne pozor a okamžite to utri!"

Nerozhodujte za dieťa, ako napraviť nejakú situáciu. Návrh by malo dať ono samo, tým posilníte jeho kompetencie a znovu sa vyhnete zahanbovaniu. Pýtajte sa, čo so situáciou, čo si o nej dieťa myslí, ponúknime mu aj pomocnú ruku. Je jasné, že konečné rozhodnutia v dôležitých veciach, vrátane toho, čo navrhuje dieťa, sú záležitosťou dospelého. Reč je však o spoluúčasti na veciach, ktoré sa ich týkajú, od maličkostí až po závažnejšie rozhodnutia.

Ani najlepšia technika však nepomôže, keď budeme od dieťaťa vyžadovať niečo, čo my sami nedodržiavame. Kričať na dieťa, aby nekričalo znamená, že mu hovoríte, ja môžem kričať, lebo som silnejší, ale ty nie. Na jednej strane nie je dobré potlačovať emócie, ale na druhej strane nie je dobré ničiť nimi seba a naše okolie. Preto je dobré v prvom rade uvedomiť si, v akej som emócií. Napríklad, keď sa hnevám, tak si uvedomím, že sa hnevám a kľudne to i okoliu poviem, ale svoje postoje sa snažím prezentovať inou formou. Napríklad vysvetlím, ako to vidím ja, vypočujem si, ako to vidí ten druhý a hľadáme spoločné riešenie. Niekedy pomôže na chvíľu sa zastaviť, predýchať sa a rozhodnutie o chvíľu odložiť, aby som z nadhľadu zistil, čo je správne a čo nie a či je vôbec potrebné, aby som zasiahol.

12 pravidiel správnej výchovy

1. Zachovať pokoj - Predtým ako napomeniem dieťa si položím otázku: Je naozaj nevyhnutné zasiahnuť, naozaj dieťa robí niečo zlé ? Nie je vhodné dávať veľa pokynov naraz.

2. Áno znamená áno, nie je nie - Je potrebné si dobre rozmyslieť, čo od svojich detí vyžadujeme a až potom na tom trváme, čím je dieťa menšie tým je nutnejšie prísnejšie dodržiavanie tohto pravidla. Staršie dieťa už môže pochopiť, že za určitých okolností sa i áno môže zmeniť na nie alebo opačne, ale vždy treba dieťaťu vhodným spôsobom vysvetliť, prečo došlo k zmene.

3. Po každom nie - viackrát áno - Ak chceme vysloviť nie, skúsme sa najskôr zastaviť a zamyslieť, či naozaj musíme povedať nie. Ak zakazujeme prílič často, nie nemá tú silu, ak ho používame zriedkavejšie.

Pozor na skryté nie - neskáč, nerob, nelietaj, nebúchaj….

Vhodnejšie je napomenutie - sadni si prosím, choď prosím pomaly, zatváraj prosím dvere potichu….

4. Dôverovať vlastnému dieťaťu - Bolesť patrí k životu a každý sa ju musí naučiť zvládať. Ak dieťa napríklad spadne a nejde o udalosť, kde musíme rýchlo a rázne pomôcť, počkáme najskôr na reakciu dieťaťa. Ak si z toho nič nerobí, usmejeme sa a ideme ďalej, ak je vystrašené ukľudníme ho, ale nepanikárime, zachovávame čo možno najväčší kľud.

Nevynucovať od dieťaťa nežnosti, pokiaľ to ono samé nevyhľadáva.

5. Rovnováha medzi dávaním a braním - Čím viac povinností dieťa dobrovoľne prevezme, tým viac práv mu rodičia môžu poskytnúť. Veľmi dôležité najmä u starších detí.

6. Rešpekt detí voči rodičom, rodiča voči dieťaťu - Nesprávať sa k svojmu dieťaťu ako k dospelému, musí byť jasné, kto sa o koho stará, rodič má byť vzorom svojim deťom.

S deťmi rozprávame jasne, zrozumiteľne, jednoducho a s úctou, neponižujeme, ich, nevyvyšujeme sa nad ne, neposmievame sa im.

7. Rešpektovať rozdiely - Každý ma iný temperament, niekto rieši problémy priamo, potrebuje fyzický kontakt, niekto má radšej slovné riešenie.

8. Zasahujme v pravý čas - Niektoré spory sa nedajú riešiť hneď ako vzniknú, treba sa naučiť využiť na to tu správnu chvíľu. Dôležitá je vlastná skúsenosť dieťaťa, že to čo robí, nie je správne. Využívame na vysvetlenie situácie, keď sa mu deje niečo, čo on sám robí iným.

9. Povzbudzujeme svoje dieťa - Hľadáme u dieťaťa hlavne jeho silné stránky a tie podporujeme. V prítomností deti nehovoríme o ich nedostatkoch. Dávajme dieťaťu najavo, že ho milujeme, také aké je, ono nás tiež miluje takých aký sme. Deti sú naše zrkadlo, každá emócia, ktorú v nás dieťa spúšťa sa dotýka niečoho nevyriešeného v našom vnútri.

10. Chráňme deti pred pocitom viny - Keď dieťa niečo nechce robiť, pýtame sa ho prečo to nechce robiť, neobviňujeme ho, nič mu nevyčítame. Snažíme sa pochopiť situáciu a nájsť riešenie.

11. Nalaďte svoj vnútorný vysielač pozitívne - Deti zrkadlia to, čo v nich vidíme, keď v nich budeme vidieť iba zlé veci, budú sa správať zle a naopak.

12. Dobré je len to, čo je dobré pre všetkých - Rozhodujte sa len keď ste vy a deti v pokoji, pokiaľ to doma práve vrie, radšej nič neriešte.

So staršími deťmi sa dá urobiť stretnutie v rodinnom kruhu - rodinná rada.

Písomne sa odpovie na tri otázky - Čo mi prekáža? - Čo si prajem? - Čo som pripravený pre to urobiť? 

Pravidlá:

- každý hovorí len o sebe - ako sa cíti

-nikto nie je prerušovaný, keď je na rade, pri reči ho druhí neopravujú, nekomentujú 

- rozhovor trvá dovtedy, kým s riešením všetci nesúhlasia a nie sú spokojní