HNEV

Hnev je intenzívna, prirodzená emócia a inštinktívna reakcia na frustráciu, ohrozenie alebo to, čo vnímame ako nespravodlivosť. Má obrannú funkciu, pomáha identifikovať prekážky a dodáva energiu na ich prekonanie.

Môže sa prejavovať zrýchleným tepom, zvýšeným krvným tlakom, napätím svalov, potením, sčervenaním či chvením. Do určitej miery je to fyziologický proces, ale jeho potláčanie alebo neprimerané vyjadrovanie môže viesť k zdravotným a vzťahovým problémom.

Dôležité je včasné rozpoznávanie spúšťačov, používať techniky na upokojenie, komunikácia potrieb a konštruktívne vyjadrenie nespokojnosti.

V prípade, keď nás niečo nahnevá je veľmi dôležité naučiť sa - zastaviť sa, stopnúť situáciu. Nie je to úplne jednoduché, pretože energia v nás nahromadená nás bude nútiť k okamžitej reakcií, budeme si myslieť, že to musíme riešiť, hneď a teraz, lebo …!!! , ale tréningom a sebadisciplínou sa to dá zvládnuť.

Najskôr si však musíme uvedomiť, že sa hneváme. Pokiaľ sa nehneváme príliš často, tak to okamžite spoznáme, lebo budeme mať nejaké fyzické prejavy, no pokiaľ sa hneváme často, nemusíme si to u seba ani všimnúť, ale budeme to vidieť na správaní svojho okolia. Zvyšuje sa napätie, tlak, nervozita… Tak ako nie je dobré hnev neprimerane vyjadrovať (krik, slovná alebo i fyzická agresivita) nie je ani dobré ho tlmiť. Treba ho prijať a energiu, ktorú nám dodáva treba vložiť do konštruktívneho riešenia situácie, ktorá ho vyvolala.

Hlavné zásady konštruktívneho spôsobu komunikácie:

(Voľne spracované podľa príručky od psychológa Mgr. Aleš Bednařík, Riešenie konfliktov.)

Komunikácia sa zameriava na vyriešenie problému bez obviňovania, urážania, ponižovania, irónie… Cieľom je posunúť situáciu vpred, ochota pomôcť, nie len ventilovať svoj hnev. Hovoríme s pozície, že všetci robíme chyby, nikto z nás nie je neomylný.

JA výrok:

1. Konflikt neotvárame obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním svojich negatívnych pocitov, ktoré nám druhá strana svojim správaním spôsobila. Napr. " Vadí mi, keď... Hnevá ma, že... Je mi nepríjemné, keď... Mrzí ma, že.... Je dôležité opísať pocit, ktorý vyjadruje to, čo naozaj v danej chvíli cítime. Nezveličujeme to, ako sa naozaj cítime.

2. Opíšeme konkrétnu situáciu a správanie, ktoré nás vyrušilo. Zameriame sa na správanie druhej osoby, nehodnotíme konkrétne osobu. Hovoríme o čine, nie charaktere človeka. Popisujem situáciu ako ju reálne vidíme a nezovšeobecňujeme. Napríklad povieme: "Nepriniesol si mi už tretíkrát knihu, ktorú si si požičal", namiesto toho aby sme povedali :"Ty mi nikdy neprinesieš knihu tak, ako sľúbiš." Povieme: " Vidím, že si hodil svoju tašku na špinavú zem..." namiesto " Ty si taký lajdák, nikdy nemáš svoje veci v poriadku!"

3.Popíšme dôsledky na mňa. Napríklad: "Vadí mi to, lebo ma tým strápňuješ pred ostatnými." Tu je dôležité netváriť sa, že je nám horšie, ako nám naozaj je, hovoríme pravdivo, nezveličujeme, pretože nás druhý nebudú brať vážne. Zároveň sa v druhom nesnažíme vyvolať pocity viny, ani sa nechceme ľutovať. Chceme situáciu riešiť

4. Navrhneme riešenie situácie - nespokojnosť sa v ideálnom prípade snažíme doplniť návrhom na zlepšenie. No opäť nie prikazovaním a ultimatívnymi výrokmi. Je potrebné byť slušný, prípadne poprosiť a v ideálnom prípade dohodnúť spoločné riešenie.

Aktívne počúvanie:

Cieľom je snažiť sa porozumieť druhému a dať mu to verbálne najavo. Je to krok, keď namiesto odmietnutia druhej strany jej dáme najavo porozumenie a záujem. Nereagujeme obranou alebo protiútokom. Neznamená to, že s druhou stranou súhlasíme, ani to, že sa len tvárime, že jej rozumieme.

Charakteristika bežného počúvania:

Nijako zvlášť sa na rozhovor nesústredíme a môžeme popritom robiť aj niečo iné. Viac sa sústredíme na to, čo nám beží hlavou, myslíme si svoje. Hodnotíme to, čo povie druhá strana :" To si ako mohla spraviť?" Ak nám napadnú veci, čo sme zažili my a sú podobné tomu, čo hovorí druhá strana, hneď jej to porozprávame. Bagatelizujeme alebo vyhovárame pocity druhej strane : "Ako sa môžeš kvôli takej maličkosti hnevať?" Dávame druhej strane rady -" Mal by si s tým určite niečo urobiť."

V priateľskom rozhovore, kde sú navzájom všetci v pohode a aktuálne neriešia žiadne spory, je tento štýl komunikácie úplne v poriadku. No v prípade, že druhá strana má nejaký problém, je v konflikte alebo strese, potrebuje, aby ju niekto vypočul a porozumel. Vtedy je bežné počúvanie nedostačujúce.

Charakteristika aktívneho počúvania :

Sústredíme sa na to, čo druhý hovorí, pozeráme sa na neho. Nehodnotíme to, čo povie druhá strana, prijímame jej pohľad na vec. Snažíme sa vžiť do jej situácie. Neprerušujeme ju svojimi príhodami a zážitkami. Nepoučujeme, nemoralizujeme, neradíme.

Vyjednávanie

Je spôsob riešenia konfliktov, keď dve alebo viaceré strany v rozhovore objasňujú svoje postoje a záujmy a snažia sa ich presadiť v konečnej dohode, ktorá bude riešiť ich spoločný problém.

Výsledok závisí od toho, či do situácie vstupujeme s postojom súperivym alebo spolupracujúcim.

Spolupráca:

Pozornosť je zameraná na podobnosti, cieľom komunikácie je dohodnúť sa, strany vnímajú situáciu, že obaja sme na tom rovnako, obidvaja máme svoje problémy, chceme svoje dobro i dobro druhej strany, snažíme sa o rozhovor, máme záujem o informovaní druhého, existuje dôvera v druhú stranu, nepodozrievame druhú stranu, oprávnenosť požiadaviek je na oboch stranách, konflikt chceme zmenšovať, tlmiť, ústupok druhej strany je vnímaný ako prejav dobrej vôle, náš malý ústupok ako nepodstatný.

Súperenie:

Pozornosť je zameraná na odlišnosti, cieľom je zdôrazniť rozdiely, situáciu vnímame, že moja strana je na tom horšie ako druhá, iba moja strana má problém a tým je druhá strana, chceme iba svoje dobro, vyhýbame sa kontaktu, nemáme záujem o kontakt, skresľujeme informácie, napádame druhú stranu, dôvera k druhému je nepatrná alebo žiadna, podozrievame druhú stranu, iba naše požiadavky sú oprávnené, konflikt chceme zväčšovať, stupňovať, ústupok druhého je vnímaný ako naše víťazstvo, náš malý ústupok je vnímaný ako neprípustný, lebo znamená prehru.

Ak chceme súperiť, vystačíme si so sebadôverou. Ak chceme spolupracovať, musíme dôverovať druhej strane aj s rizikom, že nás možno sklame. Ak riziko dôvery nepodstúpime, nikdy sa nedozvieme, či sa spolupracovať s druhou stranou dalo alebo nie.

Ak chceme spolupracovať našu dôveryhodnosť musíme prejavovať úprimnosťou, ústretovosťou, dávaním záruk, dodržovaním daného slova, nezneužívame spoluprácu len v náš prospech, komunikujeme najmä osobne, nie len prostredníctvom telefónu, mailom alebo cez iné osoby - a mali by sme to robiť stále, pretože získať dôveru je proces dlhodobý, ale stratiť dôveru môžeme jedinou chybou.

AGRESIVITA U DETÍ

Deti môžu na pocit ohrozenia, na strach alebo frustráciu z nenaplnenia svojich predstáv a očakávaní reagovať agresívne. Ako môžem pomôcť svojmu dieťaťu, keď sa hnevá a je agresívne?

1.Agresívne správanie dieťaťa nezastavíme svojim agresívnym správaním, krikom, vyhrážaním sa, bitkou alebo trestami. Len reguláciou seba samého môžeme zregulovať aj dieťa. Prechodne môžeme síce zdanlivo dosiahnuť cieľ i týmito metódami, ale sú len dočasné. Dieťa sa v budúcnosti opäť bude správať agresívne alebo svoju agresivitu otočí voči slabším.

2.Agresívneho dieťaťa sa nebojíme, nie sme z neho smutný, ani sklamaný, nehneváme sa na neho, ani ho neignorujeme, ale prijímame ho a sme ochotný mu pomôcť s vyrovnaním sa s jeho emóciami.

3.Ak nám to dieťa dovolí, pokojným hlasom, očným kontaktom, pristúpením k dieťaťu, prípadne jemným dotykom skúsime utlmiť silné agresívne prejavy dieťaťa.

4.Rozrušené dieťa nie je možné upokojiť vysvetľovaním, argumentovaním, záplavou slov. Na silné emócie sa napájame emóciami. Potvrdením emócií dávame dieťaťu najavo, že to, čo prežíva vnímame, vidíme. "Tak veľmi sa hneváš, že som ti nekúpila túto hračku".

5.Po potvrdení emócie nastavíme hranicu v správaní a hľadáme alternatívu k presmerovaniu agresívnej energie: „Si nahnevaný, ale nedovolím ti, aby si do mňa kopal, hádzal do mňa veci..." Môžeš udierať do vankúša, roztrhať papier alebo si môžeme vybrať plastelínu a môžeš búchať alebo tlačiť do nej.“

6.Až keď agresívne správanie a silné emócie odoznejú, môžeme k dieťaťu pristúpiť s vysvetľovaním, učením, pripomínaním pravidiel a v neposlednom rade, ubezpečením, že je v poriadku cítiť sa zle a prežívať intenzívny hnev, ale nie je v poriadku ubližovať sebe alebo iným a ničiť veci.