Ako byť v harmónií so sebou

Ako byť v harmónií so sebou?

V každodennom živote sa stretávame s množstvom emócií.

Je to signál, ktorý nám hovorí o tom, aké máme potreby, čo pokladáme za dôležité, čo má pre nás význam a čo nie, alebo čo pokladáme za riziko.

Nespracované alebo nesprávne spracované emócie, môžu mať negatívny dopad na naše fyzické zdravie. Môžu spôsobovať stres a tým vyvolávať napätie, bolesti hlavy, brucha, narúšajú spánok, trávenie, celkovú imunitu a časom môžu viesť k rôznym chronickým ochoreniam.

Zároveň majú vplyv na naše psychické zdravie. Napríklad dlhodobo neriešený smútok a beznádej môže viesť časom k depresií, dlhodobo neriešený strach môže viesť k úzkosti a panickým atakom, dlhodobo neriešený hnev k agresivite…

Zvládať emócie neznamená potlačovať ich alebo ich ignorovať. Znamená to vedieť ich rozpoznať, prijať ich, vedieť ich spracovať a transformovať. 

1.Rozpoznanie emócií

Na prvý pohľad si povieme, že je predsa jasné, pod vplyvom akej emócie sa práve nachádzame. No nie vždy to tak je. Najmä pokiaľ sa v nejakej emócií nachádzame dlhodobo.

To, že niečo nie je v poriadku môžeme zistiť napríklad podľa toho, že sme cez deň unavený, napriek tomu, že nie sme chorý a dodržiavame správnu životosprávu, podľa toho, aký máme nočný spánok, podľa toho, aké máme vzťahy so svojim okolím... Takisto, ak máme v poriadku emócie nepociťujeme neustále nutkavú potrebu na sladké, na cigarety, alkohol alebo iné drogy...

Naše okolie je našim zrkadlom. V druhých a okolo seba máme tendenciu vidieť najmä to, čo sami nosíme v sebe. Preto neplatí:" Ja by som aj bol veselý, ale nemám z čoho byť veselý. Ja by som sa aj nebál, ale život mi neustále privádza situácie, ktoré mi navodzujú strach. Ja sa mám dobre, ale to ten druhý ma stále rozčuľuje ..."

Pokiaľ zažívame poníženie, necháme sa ponižovať, alebo niekoho iného ponižujeme, žije sa nám biedne, pri neustálom vyčítaní si niečoho, pocitoch viny sa cítime zle. Pokiaľ sme apatický, nemáme vôľu nič riešiť, život sa nám zdá beznádejný, pokiaľ sme stále smutný a všade vidíme alebo očakávame utrpenie, tak život máme tendenciu vnímať tragicky. Pokiaľ máme strach, život nás desí. Pokiaľ sa pohybujeme najmä na úrovni túžby, prežívame neustále sklamanie. Pokiaľ sa neustále bránime, vzdorujeme, hneváme, život vnímame ako boj a môže nám pripadať nepriateľský. Pokiaľ sme v pýche, život je pre nás náročný...

Na život a svet okolo nás sa môžeme pozerať ale i inak. Môže byť pre nás prijateľný, uspokojivý, plný nádeje, harmonický, zmysluplný, prospešný, úplný a ....dokonalý.

2.Prijatie a spracovanie emócie

Každú emóciu, ktorá k nám príde, prijímame, nebojujeme s ňou. Nie sme smutný z toho, že sme smutný, nehneváme sa, že sa hneváme. Neobviňujeme sa, že sa nám niečo nepodarilo. Pokiaľ nám emócia, v ktorej sa nachádzame nevyhovuje, obťažuje nás alebo robí zle nášmu okoliu, skúsime sa na chvíľu zastaviť a skúsime sa na danú situáciu pozrieť z iného pohľadu. Každé ráno začína nový deň a nové možnosti. Každý večer všetko odkladáme, aby sme ráno mohli vstať posilnení.

3.Transformácia emócie

(Voľne spracované podľa knihy od psychiatra David R.Hawkins, Moc versus Sila.)

K pochopeniu ako sa dajú transformovať (zmeniť) naše emócie, tak aby nám boli k úžitku a aby nás v živote neničili, môže pomôcť Mapa vedomia. Zoraďuje emócie na nízko a vysoko frekvenčné podľa toho, ako sa hýbe človek, ktorý je pod ich vplyvom.

Pokoj ( 600 Hz): Mier a vnútorná vyrovnanosť.

Radosť (540 Hz) : Čistá vnútorná radosť zo života ako takého.

Láska (500 Hz) : Bezpodmienečná láska k sebe a okoliu, úcta k životu.

Rozum/Logika (400 Hz) : Chápanie, zmysluplnosť.

Prijatie (350 Hz): Odpustenie.

Ochota (310 Hz): Optimizmus, nádej, priateľskosť.

Neutralita (250 Hz): Dôvera, spokojnosť, flexibilita.

Odvaha (200 Hz) : Statočnosť, viera, odhodlanie, vytrvalosť

-------------------------------------------------------------------------------

Pýcha/Hrdosť (175 Hz): Pohŕdanie, arogancia, ignorácia.

Hnev (150 Hz) : Zlosť, nenávisť.

Túžba (125) : Sklamanie, žiadostivosť.

Strach (100 Hz): Úzkosť, panika.

Žiaľ (75 Hz): Smútok, ľútosť.

Apatia (50 Hz): Beznádej, zúfalstvo.

Vina (30 Hz): Výčitky, obviňovanie.

Hanba/poníženie (20): Ponižovanie, vylúčenie z kolektívu.

Ako sa dá pracovať s mapou vedomia?

Keď zistíme, kde sa momentálne nachádzame, uvedomíme si, že ak sa chceme cítiť lepšie, potrebujeme sa rozhýbať smerom nahor, nie nadol. Pretože inak sa točíme v bludnom kruhu, z ktorého sa nevieme vymotať.

Napríklad, ak sme zúfali (apatia), zažili sme poníženie (hanba) a začneme plakať (žiaľ), uľaví sa nám. Túžba po lepšom živote (túžba) nám môže dodať energiu, aby sme svoju situáciu zlepšili. No ak sa naša túžba hneď nesplní, podľa našich očakávaní, nemôžeme opäť upadať do smútku. Túžbu zmeníme na čin (odvaha), zareagujeme inak, ako zvyčajne, skúšame, čo by mohlo pomôcť. Nevadí, že sa to na prvý, druhý, tretí... krát nepodarí. S odvahou, statočne a vytrvalo sa pokúšame o zmenu ďalej (odvaha). Nevzdávame sa bez ohľadu na výsledok (odvaha).

Pokiaľ sme plný strachu (strach) a chceme sa posunúť ďalej, nemáme inú možnosť, ako sa statočne postaviť svojmu strachu (odvaha). Strach, ktorému sme povedali áno, sa mení na dobrodružstvo.

Pokiaľ sa často hneváme (hnev), bojujeme za "správnu vec" a pri neúspechu sme sklamaný z výsledku, nevzdávame sa (odvaha). Veríme (odvaha), že nájdeme spôsob, ako pomôcť a nazhromaždenú energiu v sebe využijeme na ochotu pomôcť situáciu zmeniť k lepšiemu (ochota), pokiaľ je to v našich silách. Pokiaľ to v našich silách nie, prijmeme ju (prijatie) a nebojujeme s ňou.

Ak máme pri sebe agresívne dieťa (hnev), nepomôžeme mu, keď budeme z toho smutný (žiaľ), keď sa budeme báť tejto situácie (strach) , keď sa budeme na neho hnevať (hnev), alebo ho budeme ignorovať (pýcha). Pomôžeme mu tým, že sme mu ochotný pomôcť (ochota), prijmeme ho (prijatie) a prežiarime ho láskou (láska).

Odvaha je bod zlomu. Nad odvahou už máme dostatok energie a život prijímame taký, aký je, netrápime sa dlhodobo a sme ku prospechu iným i sebe. Postupne sa môžeme prepracovať k odpusteniu a vďačnosti za život.

Keď človek zistí, že sa príliš často pohybuje v nízkovibračných emóciach, nemusí pre to zúfať. Jeho utrpenie je zvyčajne také veľké, že častokrát má väčšiu motiváciu dostať sa z tohto stavu, ako ten, kto sa pohybuje na úrovni hnevu a pýchy a cíti sa dosť silno. Hýbať nahor by sme sa mali všetci, o tom je život.

Z najväčších hlbín našej duše nás vie najrýchlejšie nahor vytiahnuť bezpodmienečná láska.

Láska dokáže všetko prežiariť a pozerať sa na život v širších súvislostiach. Preto je láska najväčším darom. Nie je dôležité, či je to láska medzi mužom a ženou, láska k rodičom, dieťaťu alebo priateľom. Láska, radosť a pokoj sa nedajú pochopiť rozumom, pretože presahujú nám viditeľný svet.

O čom hovoria jednotlivé úrovne vedomia?

Mapa vedomia odzrkadľuje, do akej miery sa vedome alebo nevedome napájame na zdroj sily, ktorý uvádza všetko do pohybu. Do akej miery sme v harmónií so životom.

Na úrovni hanby, človek prežíva ponižovanie a cíti sa byť vylúčený zo spoločnosti. Ako keby nemal právo na život. Zahanbované deti sú kruté k zvieratám i k sebe navzájom. Ponižovaný človek máva tendenciu ponižovať iných, alebo ubližovať sám sebe. Preto nikoho nikdy neponižujeme.

Sebaobviňovanie je hlboký deštruktívny proces, ktorý nás oberá o energiu. Keď urobíme chybu, uvedomíme si ju a snažíme sa vec urobiť na budúce lepšie, ale nikomu a ničomu nepomôžeme tým, že sa budeme kvôli tomu týrať. Ani u druhých sa nesnažíme vyvolávať pocity viny. Výčitky takisto neprinášajú do života nič dobré.

Pri apatií svet a budúcnosť vyzerajú chmúrne a životnou témou je trápenie. Človek rezignuje na riešenie situácie, nemá chuť a vôľu niečo riešiť. Akýkoľvek láskavý dotyk a drobná radosť nám v tomto stave môže pomôcť hľadať v živote pozitívnejšie veci.

Smútok v určitom období života zažíva väčšina z nás, je to prirodzená reakcia na stratu. Pri dlhodobom zotrvávaní v tomto stave má človek pocit nenahraditeľnosti strateného. *

Strach z nebezpečenstva je do určitej miery zdravý. Z hľadiska strachu svet vyzerá nebezpečne, je plný pascí a hrozieb. Keď človek zameria na strach pozornosť, nekonečné množstvo znepokojujúcich udalostí vo svete ho bude neustále priživovať. **

Túžba motivuje nespočetné oblasti ľudskej činnosti, môže byť motivujúca, ale nesie v sebe žiadostivosť. Nemôže byť nikdy uspokojená, pretože ide o sústavne sa obnovujúce energetické pole, takže jednu uspokojenú túžbu okamžite nahradí neuspokojená túžba po niečom inom. Neuspokojená túžba môže viesť k frustrácií. Frustrácia vzniká zo zveličovania dôležitosti vlastných túžob.

Hnev sa najčastejšie prejavuje vo forme rozhorčenia, podráždenia, pocitom krivdy a nespravodlivosti. Môže byť výbušný a preto nebezpečný. Keďže pramení z nesplnenej túžby, častokrát vedie k frustrácií. ***

Pýcha už má dosť energie, človek získava sebavedomie. V podobe hrdosti je považovaná za pozitívny stav a väčšina ľudí na tejto úrovni sa cíti pozitívne. Stále je však zraniteľná, pretože je závislá od vonkajšieho hodnotenia. Neustále potrebuje uistenie o svojej dôležitosti. "Keby nie ja, tak by to nebolo také dobré, alebo by to nebolo vôbec..." Nafúknuté ego je ľahké napadnúť a zraniť. Môže ľahko spadnúť k hanbe, keď sa niečo nepodarí, alebo k strachu zo straty toho, na čo sme hrdý.

Odvaha je zóna skúmania, dosahovania, statočnosti a odhodlania. Na úrovni odvahy život vnímame ako vzrušujúci, podnetný a berieme ho ako výzvu. Odvaha znamená ochotu skúšať nové veci a vyrovnať sa so životnými zmenami a výzvami.

Na úrovni neutrality človek očakáva, že život síce bude mať svoje výkyvy, že je raz hore, raz dole, ale všetko v podstate dobre dopadne, ak sa prispôsobí situácií. Človek nevníma ako prehru, keď veci nejdú podľa neho, nepôsobí to naňho desivo ani frustrujúco. Človek má pocit vnútornej pohody, pocit bezpečia, nezaujímajú ho spory ani súťaženie, je spokojný a v podstate emocionálne vyrovnaný.

Na úrovni ochoty má človek porozumenie pre druhých a reaguje na ich potreby. Vďaka svojej schopnosti nenechať sa zlomiť nepriazňou a poučiť sa zo skúseností, sa sám spontánne zlepšuje. Je pre neho prirodzené pomáhať druhým a prispievať k dobru spoločnosti. Nemá problém priznať si chyby a učiť sa nové veci. Prináša nádej a optimizmus.

Na úrovni prijatia si človek uvedomuje, že je tvorcom toho, čo v živote prežíva, preberá zodpovednosť za svoj život. Uvedomuje si, že zdroj šťastia človeka je v nás samých a nezávisí od toho, čo je "tam vonku". Človeka na tejto úrovni nezaujíma, kto má, či nemá pravdu, ale ako určitý problém vyriešiť. Je schopný odpúšťať chyby svojim spolupútnikom na ceste života a je schopný odpúšťať i sebe svoje nedokonalosti...

Na úrovni rozumu sa človek rozhoduje racionálne a logicky. Dokáže chápať zložité súvislosti vzťahov, odstupňovanie, či jemné rozdiely. Nie je hračkou vlastných nižších emócií. Má však obmedzenú schopnosť rozpoznať podstatu, rozoznať, čo je príčina a čo následok, čo je objektívne a čo subjektívne. V technickom svete je rozum veľmi efektívny, no prílišné analyzovanie, hodnotenie, zvažovanie, je zvyčajne prekážkou dosiahnutia vyšších úrovni vedomia. Rozum sám seba považuje za zdroj sily, preto nemôže pochopiť to, čo sa nachádza nad jeho úrovňou.

Láska je bezpodmienečná, nemenná a stála. Nie je premenlivá - jej zdroj nezávisí od vonkajších faktorov. Láska je stav bytia. Je to milosrdný, starostlivý a podporujúci vzťah k svetu. Nevychádza z mysle, vyžaruje zo srdca. Z tejto úrovne prichádza schopnosť rozlíšiť podstatu vecí. Obídením rozumu sa zvyšuje schopnosť okamžite poňať problém v jeho celistvosti a vidieť ho v širokých súvislostiach, najmä z hľadiska času a procesu. Rozum sa zaoberá detailami, láska sa zaoberá celkom. Láska sa sústreďuje na dobro života vo všetkých jeho prejavoch a umocňuje to, čo je pozitívne, negativitu neodstraňuje napádaním, ale tým, že sa na ňu pozerá v inom kontexte. Je to úroveň pravého šťastia.

Čím viac sa zvyšuje bezpodmienečnosť lásky, tým viac ju začíname pociťovať ako vnútornú radosť. Nejde tu však o náhlu radosť z toho, že nám niečo vyšlo, ide o radosť ako neustálu súčasť všetkej našej aktivity. Radosť tu pramení z každého okamihu našej existencie, nie z nejakého iného zdroja. Človek žijúci v radosti je veľmi trpezlivý a zaujíma pozitívny postoj aj v prípade dlhodobo nepriaznivých okolností. Hlavným znakom tohto stavu je súcit. Človek miluje ľudí, túži pracovať v prospech všetkého živého, nie iba v prospech jednotlivca.

Na úrovni pokoja sa svet stáva súvisle plynúcim, neustále sa vyvíjajúcim v nádherne zosúladenej evolúcií, v ktorom má všetko svoj hlboký význam a zdroj. V mysli, ktorá prestala vytvárať myšlienkové koncepty, sa rozhostí nekonečné ticho. Vnímanie je spomalené, akoby visiace v časopriestore, hoci nie nie je nehybné - naopak všetko je živé a žiarivé. Ide o extrémne zriedkavý stav.

*viď článok Smútok a Depresia

**viď článok Strach a Úzkosť

***viď článok Hnev a Agresivita